Prijať realitu alebo Taká bežná pedagogická situácia

To, v čom pri kontakte s deťmi najčastejšie zlyhávame, je vlastne veľmi jednoduché.

Jednak treba uveriť, že to, čo sa deje, sa naozaj deje. A potom treba deťom dovoliť cítiť to, čo cítia. Takže ide len o to, aby sme nepopierali realitu. Pričom naše kultúrne výchovné zvyky nás práve k popieraniu reality vedú. Neveríme, že sa deje to, čo sa deje, pri pocite „Ako si to mohol spraviť?“ a nedovolíme deťom cítiť to, čo cítia, slovami „Neplač (už si veľký)!“

Dnes prišla do našej škôlky nová učiteľka Andrea. A takmer najstarší, určite najveselší a spoločenský chlapec Kubo sa ráno nechcel odtrhnúť od ocina. Nikto ďalší problém nemal, všetci veselo vošli do škôlky. Kubo nariekal, ako sme ho už roky nevideli. Prekvapený tatino sa rýchlo vymanil z jeho zovretia a Kubo ostal v miestnosti, kde sa prezliekame neprezlečený a zaseknutý na stoličke. Keď som ho tam takého veľkého videl (Kubo je fakt veľký!) prvá myšlienka bola „To len sranduje, to nemyslí vážne!“, druhá bola „On to myslí vážne! To nie je možné!“, ďalšia „Idem to vysmiať, ako môže takýto veľký šikovný Kubo ako jediný nariekať, že sa bojí Andrey?“

Oblaky, Ježiško a my

Jedna z výhod lesnej škôlky je, že sa nám častejšie mení strop. A tak, keď sme minule s deťmi pozorovali ako nám po ňom plávajú oblaky, neubránil som sa otázke: „Z čoho sú vlastne tie oblaky?“ Došli sme na to, že z vody.

Zamyslel som sa nad večným sporom vedcov a poétov. Povedal som si: „Tak deti tu obdivujú krásu prírody a oblakov, snívajú s otvorenými očami, tvorivo objavujú v tých zvláštnych tvaroch rôzne rozprávkové bytosti, a ty tu prídeš so svojím učiteľským komplexom stále poučovať, so svojím chladným vzdelaním z hrubých nudných kníh a tromi slovami „je to voda“ im vrazíš studený kôl vedy do ich pestrého čarovného sveta?“ Ten dávny spor vedcov a poétov totiž znie: „Kazí nám veda a poznanie, radosť a vnímanie krásy zo sveta okolo?“ Alebo v mojom prípade „Keď budem deťom rozprávať ako veci fungujú, budú smutnejšie a bude ich pohľad na svet chudobnejší o krásu?“

Zachránia lesné škôlky Zem?

Začnime zoširoka, aby sme skončili pri čarovnom západe slnka na skalách. Žijeme v dobe informácií. Sú všade okolo nás, je k nim extrémne ľahký prístup, vlastne je skôr problém sa pred nimi aspoň na chvíľu schovať. Každý človek je informovaný o tom, že treba chrániť prírodu. Nielen preto, že je pekná, je to podmienka prežitia ľudstva a iného života na Zemi. Trvalo udržateľný rozvoj je súčasťou všetkých priorít Európskej komisie [ec.europa.eu]. A informujeme o tom aj naše deti. V škôlkach aj na školách majú environmentálnu výchovu ako prierezovú tému. Paráda. Čo viac chcieť? Je tu však jeden problémik.

Nefunguje to.

Hranice výchovy a prirodzenosť človeka

Učitelia v lesných kluboch často samých seba nazývajú sprievodcovia. Niečo ako „Neučíme deti, nemeníme ich na svoj obraz, oni majú čistejší pohľad na svet, oni vedia čo je dobré. Len ich sprevádzame na ich vlastnej ceste.“ Pri sprevádzaní je teda predpoklad, že klient vie kam chce ísť a sprievodca dá naňho na tej ceste pozor. Ja však v našej škôlke nie som sprievodca, som učiteľ.

Jeden chlapec, nazvime ho Kubo, nezdravil. Prišiel do škôlky, nepozdravil, prišiel k starým rodičom, nepozdravil... Viete si predstaviť to večné: „Kubko, no ako sa povie?“, alebo: „Taký veľký chlapec a nevie sa pozdraviť!“ od jeho dospeláckeho okolia. Kubovi rodičia sa nás pýtali, či si myslíme, že ho do toho majú tlačiť. Povedali sme, že nie, že nátlak nie je správna cesta. V škôlke sme Kubovi nikdy za jeden a pol roka, čo ku nám chodil, nepovedali, „Kubko pozdrav sa!“, mali sme ho radi a akceptovali sme ho s tým, že nezdraví.

O pravidlách v Tramtárii

Skúste sa na chvíľku zamyslieť a nájdite 5 pravidiel, ktoré dodržujete vo svojom živote. Čo je to vlastne pravidlo? Návod ako sa zachovať, ktorý platí univerzálne - za každých okolností a pre všetkých. "Vždy musíš..., Nikdy nesmieš..., Všetci budeme..." Na čo je dobré? Urýchľuje a zjednodušuje naše rozhodnutia, chráni nás pred neobvyklými alebo nebezpečnými situáciami, vďaka pravidlám vieme, čo môžeme očakávať... 

Sú však pravidlá dobré aj pre sebarozvoj a vzdelávanie? Sú nutné? Sú nutné v živote? A v škôlke? Dlho sme o tom v učiteľskom tíme polemizovali.

Pes v škôlke (Pozor, živý!)

Malé deti majú radi zvieratká. Zvieratká sú vo všetkých rozprávkach, detských knižkách, pesničkách, každé dieťa vie, že macko robí brum-brum. Prečo deťom tlačíme toľko zvieratiek, keď sami sme ich zo svojich životov vytisli? (Vlastne zvieratá stretávame hlavne na tanieroch.) Možnože sú na prvý pohľad pestrejšie a ľahšie uchopiteľné ako ľudia a skôr k ním pocítime nejakú emóciu ako k neživým veciam? Neviem. Každopádne malé deti majú radi zvieratká. Majú aj zvieratká radi malé deti? Nie. Ako to? Väčšina mestských detí sa totiž nevie k zvieratám správať.

Nechutné pokusy na deťoch v Žiline! (Škôlkari a poriadkumilovnosť)

Teraz je v móde zážitkové učenie. Aj v tomto ideme v Tramtárii s dobou. Skoro pri každej téme si s deťmi zažijeme (nie "si deti zažijú" - pokusy sa týkajú aj nás vyšších) nejaký pokus na sebe. Naše deti už takto zažili aké je to byť chvíľu úplne sám, aké je to byť hladný, každý sme si vyskúšali pevnú vôľu na presne ušitej výzve, ... Prečo? Keby ste sa mali rozhodnúť, či chcete vedieť trošku lepšie chémiu alebo sa chcete trošku viac poznať, čo by ste si vybrali? Jednoducho sebapoznanie je oblasť, ktorá má v našej škôlke prioritu. Myslím, že by to mohol byť aj predmet v škole.