Skúste sa na chvíľku zamyslieť a nájdite 5 pravidiel, ktoré dodržujete vo svojom živote. Čo je to vlastne pravidlo? Návod ako sa zachovať, ktorý platí univerzálne - za každých okolností a pre všetkých. "Vždy musíš..., Nikdy nesmieš..., Všetci budeme..." Na čo je dobré? Urýchľuje a zjednodušuje naše rozhodnutia, chráni nás pred neobvyklými alebo nebezpečnými situáciami, vďaka pravidlám vieme, čo môžeme očakávať...
Sú však pravidlá dobré aj pre sebarozvoj a vzdelávanie? Sú nutné? Sú nutné v živote? A v škôlke? Dlho sme o tom v učiteľskom tíme polemizovali.
Vo väčšine pedagogickej literatúry som čítal, že deti v škôlke potrebujú vopred jasne dané pravidlá. Čo si kde zavesiť, čo môžem robiť a čo nemôžem robiť, kde a ako môžem tráviť deň, aké sú moje možnosti... Dieťa cíti z pravidiel bezpečie, rado sa na ne odvolá.
My však v škôlke nemáme ani jedno jediné pravidlo. Nič, čo by platilo pre všetkých alebo vo všetkých situáciach. A chudáci deti musia v každej situácii rozmýšľať a rozhodnúť sa za seba.
Asi po týždni fungovania našej škôlky prišla kolegyňa s nápadom - "Myslím, že palice sú pre deti veľmi nebezpečné, môžu si vypichnúť oko. Mali by sme zaviesť pravidlo, nepoužívať palice." Bol som proti. "Tak aspoň pre deti do 5 rokov." Nie. "Tak môžu maximálne metrové palice..." Ale veď ani ja v živote nemám žiadne pravidlá. Na čo by mi boli? Je to len obmedzovanie mojich možností. Neznamená to samozrejme, že spravím čokoľvek, ale že v každej situácii sa zachovám podľa momentálnych okolností, nie podľa vopred pripraveného múdra. Takže sme škôlka bez pravidiel. Aké to má dôsledky?
Keď k nám príde nové staršie dieťa, ktoré pred tým navštevovalo inú škôlku, často si túto slobodnú atmosféru všimne ako prvú. "U vás sa fakt môže sedieť na okne? Váu!" A často si začne kompenzovať všetky tie zákazy, okríknutia, zabrzdenia v zábave, stopnuté nadšenia a smiechy z minula. A o chvíľu začne narážať. Nie na pravidlá, ale na to, že začne vadiť ostatným. Totiž: dieťa sa naučilo pravidlá, ale nenaučilo sa empaticky a citlivo rozmýšľať o svojich činoch. A to je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré deti učíme. "Maťo, choď prosím ťa do kuchyne a dones mi ten veľký nôž!" Maťo spraví štyri kroky, zastane otočí sa a vraví "Ale ja sa porežem." "Výborne Maťo! Máš pravdu, idem ja."
Dve deti sa spoja a "bojujú" proti jednému. "Myslím, že dvaja na jedného nie je fér." Nepoviem "Dvaja na jedného ísť nemôžu - je to pravidlo." Poviem len, že si myslím, že to nie je férové a akoby som to nechal na nich. Dvaja prestanú, ale prestanú preto, že sú féroví, správni. Keby prestali kvôli tomu, že to je zakázané, je jasné, že ten "utláčaný" by ich mohol ďalej provokovať chránený pravidlom.
A ak Peťo vie zapaľovať zapaľovač a pracuje s ním rozumne a bezpečne, prečo by som mu ho mal brať?
Kubo lezie na strom a je už celkom vysoko. Prídem k nemu. "Fíha, to je riadna výška. Ak pôjdeš ďalej, dávaj si pozor, lebo tam nad tebou vidím jeden suchý konár, ten by sa mohol zlomiť. Myslím, že z tej výšky by si si už mohol aj zlomiť nohu. Ak by si začal padať, tak si hlavne chráň hlavu, hej? Keď budeš potrebovať, aby som ťa istil, tak ma zavolaj." A keď takto pokojne poviem deťom aké im hrozí nebezpečenstvo, na čo si majú dávať pozor a čo robiť, keď im niečo nevyjde, tak dieťa vždy zastane, začne rozmýšľať a často si povie, že stačí a začne zliezať. Keby som prišiel s panikou "Preboha, to kde si, už aj zlez! Tak vysoko sa nesmie liezť!" Tak by dieťa buď protestne liezlo ďalej, alebo by rovno zo strachu spadlo.
Keď k nám príde nové dieťa s úzkosťou, často mu chýbajú jasné pravidlá a návody. Nevie čo má robiť, čo môže a čo nemôže robiť. Je stratené. Oveľa ľahšie by to malo s pravidlami. Takto musí pozorovať ostatných, učiť sa od nich, komunikovať, robiť chyby, niesť za ne zodpovednosť... Jediné, čo mu môžeme dať je vedomie, že sme dobrí ľudia, že ho vo všetkom podporíme a pomôžeme si. Namiesto chladnej hluchej ruky dokonalého systému pravidiel mu podáme teplú empatickú ruku zvedavého človeka s chybami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára