Prijať realitu alebo Taká bežná pedagogická situácia

To, v čom pri kontakte s deťmi najčastejšie zlyhávame, je vlastne veľmi jednoduché.

Jednak treba uveriť, že to, čo sa deje, sa naozaj deje. A potom treba deťom dovoliť cítiť to, čo cítia. Takže ide len o to, aby sme nepopierali realitu. Pričom naše kultúrne výchovné zvyky nás práve k popieraniu reality vedú. Neveríme, že sa deje to, čo sa deje, pri pocite „Ako si to mohol spraviť?“ a nedovolíme deťom cítiť to, čo cítia, slovami „Neplač (už si veľký)!“

Dnes prišla do našej škôlky nová učiteľka Andrea. A takmer najstarší, určite najveselší a spoločenský chlapec Kubo sa ráno nechcel odtrhnúť od ocina. Nikto ďalší problém nemal, všetci veselo vošli do škôlky. Kubo nariekal, ako sme ho už roky nevideli. Prekvapený tatino sa rýchlo vymanil z jeho zovretia a Kubo ostal v miestnosti, kde sa prezliekame neprezlečený a zaseknutý na stoličke. Keď som ho tam takého veľkého videl (Kubo je fakt veľký!) prvá myšlienka bola „To len sranduje, to nemyslí vážne!“, druhá bola „On to myslí vážne! To nie je možné!“, ďalšia „Idem to vysmiať, ako môže takýto veľký šikovný Kubo ako jediný nariekať, že sa bojí Andrey?“

Ale potom som tieto myšlienky zastavil, vzdychol si a priznal si, že to čo vidím, je naozaj. Kubo, nech už akokoľvek veľký, šikovný a suverénny sa mi zdá, sa teraz bojí a hanbí, tieto emócie sú skutočné a nezaujímajú ich moje myšlienky o Kubovi, ani reakcie ostatných škôlkárov. Čupol som si. V prvom rade som chcel, aby ma Kubo nepridal do sveta, ktorý teraz odmietal. Do sveta, kde sa mu smejú, nútia ho ísť dnu, do sveta, z ktorého mal teraz strach. Jediné nesprávne slovo, alebo výsmešný tón v hlase a Kubo bude na svojom ostrove ešte osamelejší. „Kubo pamätáš včera, ako si sa bál prejsť po tej preliezke, tiež si mal strach.“ Kubo prestáva plakať a aj keď sa na mňa nepozrie, začne ma počúvať. Jednak akceptujem to, že teraz má strach, jednak som začal rozprávať príbeh, vytiahol som ho na chvíľu z tejto strašidelnej situácie. „A mal si v sebe strach, ale potom si ho prekonal a prešiel si na druhú stranu. Aj teraz tu máš preliezku“ ukázal som dvere do škôlky „máš ísť dnu a v tebe je strach a odvaha.“ Áno, manipulujem, Kubo o odvahe zatiaľ nevie, ale doteraz všetko sedelo, spomenul som včerajší hrdinský čin, tak si môžem dovoliť trochu predbiehať. Dôležité je však niečo iné. Povedal som „máš v sebe strach“, nie „bojíš sa“. Keď máme niečo v sebe, tak to nie sme my a ľahšie sa toho zbavíme. Keď povieme, že sa bojíme, že sme bojazlivý, tak sme to my, je to naša vlastnosť. V tomto odpájaní strachu od Kuba pokračujem ďalej. „A tento strach ti hovorí ´Kubo, nechoď tam! Je tam Andrea! Bude sa ti smiať! A možno má aj žihadlo!´“ trochu odľahčím, lebo to zatiaľ celé bolo priveľmi vážne. Pokračujem „A odvaha ti hovorí,... ozaj Kubo, čo ti hovorí odvaha?“ Keby sa teraz Kubo chytil, tak si vlastne sám sebe povie to, o čo by sa snažila väčšina dospelákov – sám sebe by dodal odvahu. Kubo však pokrúti hlavou a ďalej zaryto počúva. Pokračujem, „odvaha hovorí, ´Kubo, choď dnu, to zvládneš! Andrea bude fajn a dnu ti bude dobre!´ Kubo, cítiš v sebe aj tú odvahu?“ Kubo povie „Nie!“ Napriek tomu som rád – je to dnes jeho prvé slovo v škôlke.

„Chceš tu ostať?“ pokračujem v načatej konverzácii. „Áno.“ „Dokedy?“ „Navždy“ povie plačlivo. „Dobre“ poviem akoby nič a vojdem dnu. Dám Kubovi čas. Nejako sa rozhodol, chcem aby pocítil výhody a nevýhody tohto rozhodnutia.

Onedlho robím v škôlke čaj. Nakuknem do chodbičky, Kubo tam stále sedí. „Kubo, idem robiť čaj, chceš aj ty?“ Prikývne. „Aj med?“ Prikývne a v očiach mu zbadám vďačnosť. Zavriem dvere. Teraz som mu poslal odkaz, že smutný aj hanblivý môže byť, ale stále je náš kamarát, rátame s ním pri varení čaju, nehodíme ho preto cez palubu. Deti často plačú alebo zúria preto, že sa im niečo stalo a ešte aj preto, že keď plačú, tak sú dospelý na nich zlí. Dvojnásobný bludný kruh. Pozrime sa na to detskými očami. Stalo sa mi zle. Chce sa mi plakať. Keď začnem plakať, budú dospelí podráždení. Chce sa mi ešte viac plakať. Kubovi som naopak dal na známosť, že keď je smutný, sme pri ňom. Neľutujeme ho, len s ním počítame, keď si robíme čaj.

Keď mu podávam čaj, spýtam sa, aký silný je jeho strach a aká jeho odvaha. Stále je strach silnejší. Keď idem dnu, poviem mu na záver vážne „Kubo ostaň tu sedieť, nechoď dnu!“ a odídem. Na začiatku sa Kubov strach prejavoval ako boj – bojoval s tatinom, aby tu nemusel ostať, potom s nami, aby nemusel ísť dnu. Teraz však, keď som mu povedal, nech nejde dnu, nemá proti komu bojovať. Naopak, dávam mu šancu, aby ma neposlúchol, aby si spravil po svojom a vošiel dnu.

Kubo napokon vojde dnu, keď Andrea na chvíľu vyjde na terasu. Začne sa dnu hrať a keď sa Andrea vráti, je už v pohode.

Na spoločnom kruhu poviem všetkým škôlkárom. Dnes ráno v Kubovi bojoval strach a odvaha. Strach mu vravel, „Kubo, nechoď dnu, je tam Andrea, nepoznáš ju, možno je aj zlá!“ a odvaha mu vravela „Čo ti vravela odvaha Kubo?“ „Ty povedz!“ „Odvaha mu vravela, Kubo, neboj sa, choď dnu, sú tam tvoji kamaráti a aj Andrea bude fajn. Kubo a nakoniec čo vyhralo?“ „Odvaha!“ povie Kubo hrdo, ja prikývnem a deň pokračuje ďalej.

Keby som Kubovu ostýchavosť ráno nerešpektoval, vysmial by som sa jej a nejako by som ho prinútil vojsť dnu, podarilo by sa to a Kubo by bol po chvíli v pohode. Výsledok by bol rovnaký a namiesto hodiny by nám to trvalo pätnásť minút. Tak načo také obštrukcie?

Čo by si Kubo z tohto „znásilnenia“ zapamätal? „Som slaboch, som bojko. Keď mám strach, tak sa mi smejú. Učiteľ mi pomohol, už je dobre.“

Čo si pamätá teraz? „Keď sa bojím, tak je to v poriadku. Môžem aj plakať, Danovi to nevadí. Nakoniec som to dokázal sám. Som odvážny!“

Rozdiel medzi „som bojko“ a „som odvážny“ za tých 45 minút stojí.