nedeľa, 12. februára 2017

Pes v škôlke (Pozor, živý!)

Malé deti majú radi zvieratká. Zvieratká sú vo všetkých rozprávkach, detských knižkách, pesničkách, každé dieťa vie, že macko robí brum-brum. Prečo deťom tlačíme toľko zvieratiek, keď sami sme ich zo svojich životov vytisli? (Vlastne zvieratá stretávame hlavne na tanieroch.) Možnože sú na prvý pohľad pestrejšie a ľahšie uchopiteľné ako ľudia a skôr k ním pocítime nejakú emóciu ako k neživým veciam? Neviem. Každopádne malé deti majú radi zvieratká. Majú aj zvieratká radi malé deti? Nie. Ako to? Väčšina mestských detí sa totiž nevie k zvieratám správať.


V obrázkovej knižke je na jednej strane obrázok traktora a na vedľajšej obrázok psíka. Dieťa chytí traktor, hrá sa s ním, občas ním buchne o zem a so záujmom počúva ten zvuk. Traktor mu patrí. A potom stretne psíka. Je to niečo nové, zvláštne, chlpaté, pohybujúce sa, fascinujúce. Iné ako ostatné deti a úplne iné ako obrázok v knižke!


Z mnohých načrtnem len dva scenáre. Scenár prvý: Dieťa pozerá zhypnotizovane na psa (nepreháňam, detský tranz v týchto prípadoch zodpovedá stavu hypnózy). Vtom si psa všimne aj jeho rodič. Rodič má strach zo psov. Snaží sa to nedať najavo, no so slovami "Jéj aký pekný havo!" schmatne prudko dieťa a rýchlo si ho vezme na ruky. Dieťa citlivo vníma strach v jeho hlase a cíti ako pevne a úzkostlivo ho rodič zviera v náručí. V tomto momente "zdedí" rodičov strach zo psov. Dieťa prepukne v plač a rodič ho so slovami "Ále, nemusíš sa báť!" ďalej pevne zviera v náručí.

Scenár druhý: Dieťa fascinovane pozerá na psíka. A rovnako ako k plastovému traktoru, k nemu príde, chytí ho za chvost a chce sa s ním pohrať. Psík mu patrí. Aký zvuk asi psík vydá, keď mu pichne prstom do oka? Doma síce má plyšového psíka, ale tento sa mu páči viac - tento sa aj hýbe!



Pred rokom sa ku mne dostal psík z útulku - Ela. Krásny, múdry a citlivý pes. Statočne prekonáva svoj prvotný strach z ľudí. Vzal som ju do škôlky. Dve deti sa jej (aj s rodičmi) veľmi báli, ale už po pol dni (bez rodičov) boli pokojné. (Ako sa nám potvrdilo aj neskôr u iných detí, dieťa sa nedokáže svojho strachu zbaviť, ak ho rodič nenechá so psíkom samé.) Pár detí si Elu obzrelo, ale moc ju neriešili. Väčšina sa však so zvolaním "Jééj, psík!" rovno k nej rozbehla a začala ju necitlivo naháňať, snažili sa ju hladkať, chytiť, neskôr ju rušili zo spánku. Často som musel zasiahnuť, keď sa hlukom vyplašená Ela nemala kam skryť. Našťastie však Ela nie je plyšák-pes a vie sa väčšinou obrániť aj sama. Zaštekala, zavrčala, keď nestačilo strčila prednými labkami do dieťaťa. Väčšina detí rýchlo pochopila, že niečo prehnali. Ela po čase presne vycítila, ktoré deti ju majú radi a sú k nej pozorné a ktoré jej občas naschvál spravia niečo zlé. Rovnako sa k ním správa aj ona. Jedno dieťa oblizne, na druhé, ktoré ju tiež chce pohladkať, no má u nej zlý bod, zavrčí.


"Ela sadni!" "Ela, ku mne!" skúšajú to deti na ňu občas a sú prekvapené, že si ich vôbec nevšíma. "Dano, prečo si nesadne?" "Kubko, sadni!"

Zaujímavé je, akým katalyzátorom dokáže byť Ela pre nové deti v škôlke. Dieťa sa hanbí dospelákov, neodpovedá. Keď však vidí Elku, tak na svoju hanblivosť často zabudne a začneme sa o nej rozprávať. "Aké má pekné ušká! Teraz vrtí chvostom - to sa usmieva." Ela nám pomáha aj pri rozvoji empatie, na jej mimike, očiach, chvoste a postoji sa krásne premietajú jej pocity a nálady.

A ešte niečo sa u nás v Tramtárii deti naučia. Že Ela je bytosť ako my. Nevadí, že vyzerá inak a nerozpráva. Nie sme jej nadriadení. Líhava spolu s nami na našich laviciach, oddychuje s nami na našich posteliach. Nikto z nás nemá prednosť pred psom. Navyše je Ela dáma, takže si vždy ľahne na najmäkší a najnovší vankúš, aký deti zhodia pri hre na zem.


"Dano, Ela je tvoja, však?" "Nie je moja. Ja sa len o ňu starám a bývam s ňou. Keď si kúpim auto, tak je moje a môžem si s ním robiť čo chcem. Môžem ho rozbiť, niekomu predať, zahodiť. Ale Ela je živá, preto nikomu nepatrí a ja si s ňou nemôžem robiť čo chcem. Tak ako ani vy nepatríte vašim rodičom a oni s vami nemôžu robiť čo chcú."

To, že je Ela bytosť a nie plyšák vidno aj na tom, že trvá, kým niekoho prijme do škôlky (a nezašteká naňho na začiatku) a ešte dlhšie trvá, kým sa s niekým skamaráti (a radostne ho oblizuje). Keď prichádzam s Elou ráno do škôlky, tak namiesto "Hurá, ide Dano!" počujem "Eláá, ide Elááá!". Takto pes naučil naše deti radostnému privítaniu.


A na prechádzke, keď sa chalani začnú hádať, ktorý z nich je úplne najrýchlejší, tak hneď stíchnu, keď sa popri nich ako vietor preženie bielo-čierna chlpatá guľa. "Chalani, najrýchlejšia je Ela!"