To, v čom pri kontakte s deťmi najčastejšie zlyhávame, je vlastne veľmi jednoduché.
Jednak treba uveriť, že to, čo sa deje, sa naozaj deje. A potom treba deťom dovoliť cítiť to, čo cítia. Takže ide len o to, aby sme nepopierali realitu. Pričom naše kultúrne výchovné zvyky nás práve k popieraniu reality vedú. Neveríme, že sa deje to, čo sa deje, pri pocite „Ako si to mohol spraviť?“ a nedovolíme deťom cítiť to, čo cítia, slovami „Neplač (už si veľký)!“
Dnes prišla do našej škôlky nová učiteľka Andrea. A takmer najstarší, určite najveselší a spoločenský chlapec Kubo sa ráno nechcel odtrhnúť od ocina. Nikto ďalší problém nemal, všetci veselo vošli do škôlky. Kubo nariekal, ako sme ho už roky nevideli. Prekvapený tatino sa rýchlo vymanil z jeho zovretia a Kubo ostal v miestnosti, kde sa prezliekame neprezlečený a zaseknutý na stoličke. Keď som ho tam takého veľkého videl (Kubo je fakt veľký!) prvá myšlienka bola „To len sranduje, to nemyslí vážne!“, druhá bola „On to myslí vážne! To nie je možné!“, ďalšia „Idem to vysmiať, ako môže takýto veľký šikovný Kubo ako jediný nariekať, že sa bojí Andrey?“
