Oblaky, Ježiško a my

Jedna z výhod lesnej škôlky je, že sa nám častejšie mení strop. A tak, keď sme minule s deťmi pozorovali ako nám po ňom plávajú oblaky, neubránil som sa otázke: „Z čoho sú vlastne tie oblaky?“ Došli sme na to, že z vody.

Zamyslel som sa nad večným sporom vedcov a poétov. Povedal som si: „Tak deti tu obdivujú krásu prírody a oblakov, snívajú s otvorenými očami, tvorivo objavujú v tých zvláštnych tvaroch rôzne rozprávkové bytosti, a ty tu prídeš so svojím učiteľským komplexom stále poučovať, so svojím chladným vzdelaním z hrubých nudných kníh a tromi slovami „je to voda“ im vrazíš studený kôl vedy do ich pestrého čarovného sveta?“ Ten dávny spor vedcov a poétov totiž znie: „Kazí nám veda a poznanie, radosť a vnímanie krásy zo sveta okolo?“ Alebo v mojom prípade „Keď budem deťom rozprávať ako veci fungujú, budú smutnejšie a bude ich pohľad na svet chudobnejší o krásu?“

Myslím si, že to tak nie je. Respektíve, mohlo by to tak byť, ak by sme pri tom „To je len voda.“ ostali. Lenže my sa snažíme každú tému prepojiť so životom detí a naviac v nej nájsť nejakú hodnotu, alebo výchovnú funkciu. V tomto prípade po „to je voda“, pokračujeme.

Takže, keď začne z toho oblaku pršať, tak tú vodu môžeme vypiť a potom bude kúsok z toho oblaku aj v nás. V našom tele je veľmi veľa vody. Úplne rovnakej ako v oblakoch.

Tu sa deti pozrú na ten oblak znova a pomyslia si, že to nie je niečo ďaleké a cudzie. Je to kúsok nás, sme s tým spojení, dokonca to potrebujeme pre život. Kúsok z nás (ktorý sme minule vycikali a on sa vyparil) letí teraz vysoko ponad naše hlavy! A keď to rozšírime, celý svet okolo sa skladá z častí (atómov), ktoré sú rovnaké ako tie v nás, ktoré možno niekedy boli v nás, alebo tam budú. Nie je to čarovné? Aj to nevedomé pozorovanie oblakov bolo čarovné, ale rozdiel je v tom, že teraz sme súčasťou toho čarovného sveta. Čáry nie sú len mimo nás.

A aké hodnoty, či výchovné ponaučenie nájdeme v tom, že „oblak je z vody“? Keďže je v oblakoch aj v celom svete okolo aj vo všetkých ľuďoch rovnaká voda a aj ostatné látky ako v nás, nemôžeme sa starať len o seba. Keď niekde znečisťujú vodu, týka sa to aj nás. Keď niekto povie, že jeho krv je čistejšia alebo lepšia ako krv iných, je to hlúposť. Od jednoduchého vedeckého faktu o oblakoch sa dostávame k ochrane prírody a k voličským preferenciám.

V mojej učiteľskej praxi som sa ešte nedostal do situácie, v ktorej by podľa mňa bolo lepšie dieťaťu klamať. Jedno z najrozšírenejších klamstiev u nás, že „Ježiško nosí darčeky“ je v mojich očiach len neschopnosť dospelých vidieť duchovno a čarovno v bežných reálnych veciach. Častým argumentom, prečo takto rodičia – kresťania aj nekresťania – klamú svoje deti, je že nechcú pokaziť deťom to čarovné na Vianociach. Lenže to čarovné vzniká niekde úplne inde. Keď bude doma stresujúca a málo srdečná atmosféra, nezachráni ju ani desať Ježiškov. Keď budú deti doma cítiť ľudské teplo a lásku, žiadne klamstvá navyše nebudú potrebné. Veď to, že vás rodičia majú radi, spravia si na vás čas, a vyrobili, či kúpili vám darčeky, aby ste mali radosť, je krásne. Inak sa deťom pri dospievaní a zistení pravdy potvrdí, že Ježiško bol klam, že nič zázračné a duchovné neexistuje.

Navyše, ak deti vedia ako to je, a ak rodičia dokážu vytvoriť krásnu duchovnú atmosféru, deti zistia, že šťastie a krása nemusia do nášho života prichádzať zvonku, cez komín. Že to máme v rukách. Že si môžeme spraviť Vianoce, kedy chceme. Nemusíme čakať na 24.12., nemusíme čakať na výhru v lotérii, chodiť do kostola, šťastie a duchovno nie je mimo nás, máme ho v rukách.

Keď deti budú vedieť, že oblaky, Ježiško, aj všetky veci okolo, sú aj v nás, budú sa na Zemi cítiť dobre a jej súčasťou. A to čarovné a duchovné budú hľadať a objavovať aj v sebe.