Jedna z výhod lesnej škôlky je, že sa nám častejšie
mení strop. A tak, keď sme minule s deťmi pozorovali ako nám po ňom
plávajú oblaky, neubránil som sa otázke: „Z čoho sú vlastne tie oblaky?“ Došli
sme na to, že z vody.
Zamyslel som sa nad večným sporom vedcov a poétov.
Povedal som si: „Tak deti tu obdivujú krásu prírody a oblakov, snívajú
s otvorenými očami, tvorivo objavujú v tých zvláštnych tvaroch rôzne
rozprávkové bytosti, a ty tu prídeš so svojím učiteľským komplexom stále
poučovať, so svojím chladným vzdelaním z hrubých nudných kníh a tromi
slovami „je to voda“ im vrazíš studený kôl vedy do ich pestrého čarovného
sveta?“ Ten dávny spor vedcov a poétov totiž znie: „Kazí nám veda a poznanie,
radosť a vnímanie krásy zo sveta okolo?“ Alebo v mojom prípade „Keď
budem deťom rozprávať ako veci fungujú, budú smutnejšie a bude ich pohľad
na svet chudobnejší o krásu?“
