Učitelia v lesných kluboch často samých seba nazývajú
sprievodcovia. Niečo ako „Neučíme deti, nemeníme ich na svoj obraz, oni majú
čistejší pohľad na svet, oni vedia čo je dobré. Len ich sprevádzame na ich
vlastnej ceste.“ Pri sprevádzaní je teda predpoklad, že klient vie kam chce ísť a sprievodca dá naňho na tej ceste pozor. Ja však v našej škôlke nie som sprievodca, som učiteľ.
Jeden chlapec, nazvime ho Kubo, nezdravil. Prišiel do
škôlky, nepozdravil, prišiel k starým rodičom, nepozdravil... Viete si
predstaviť to večné: „Kubko, no ako sa povie?“, alebo: „Taký veľký chlapec a nevie
sa pozdraviť!“ od jeho dospeláckeho okolia. Kubovi rodičia sa nás pýtali, či si
myslíme, že ho do toho majú tlačiť. Povedali sme, že nie, že nátlak nie je
správna cesta. V škôlke sme Kubovi nikdy za jeden a pol roka, čo ku
nám chodil, nepovedali, „Kubko pozdrav sa!“, mali sme ho radi a akceptovali
sme ho s tým, že nezdraví.
