
Jeden chlapec, nazvime ho Kubo, nezdravil. Prišiel do
škôlky, nepozdravil, prišiel k starým rodičom, nepozdravil... Viete si
predstaviť to večné: „Kubko, no ako sa povie?“, alebo: „Taký veľký chlapec a nevie
sa pozdraviť!“ od jeho dospeláckeho okolia. Kubovi rodičia sa nás pýtali, či si
myslíme, že ho do toho majú tlačiť. Povedali sme, že nie, že nátlak nie je
správna cesta. V škôlke sme Kubovi nikdy za jeden a pol roka, čo ku
nám chodil, nepovedali, „Kubko pozdrav sa!“, mali sme ho radi a akceptovali
sme ho s tým, že nezdraví.