Učitelia v lesných kluboch často samých seba nazývajú
sprievodcovia. Niečo ako „Neučíme deti, nemeníme ich na svoj obraz, oni majú
čistejší pohľad na svet, oni vedia čo je dobré. Len ich sprevádzame na ich
vlastnej ceste.“ Pri sprevádzaní je teda predpoklad, že klient vie kam chce ísť a sprievodca dá naňho na tej ceste pozor. Ja však v našej škôlke nie som sprievodca, som učiteľ.
Jeden chlapec, nazvime ho Kubo, nezdravil. Prišiel do
škôlky, nepozdravil, prišiel k starým rodičom, nepozdravil... Viete si
predstaviť to večné: „Kubko, no ako sa povie?“, alebo: „Taký veľký chlapec a nevie
sa pozdraviť!“ od jeho dospeláckeho okolia. Kubovi rodičia sa nás pýtali, či si
myslíme, že ho do toho majú tlačiť. Povedali sme, že nie, že nátlak nie je
správna cesta. V škôlke sme Kubovi nikdy za jeden a pol roka, čo ku
nám chodil, nepovedali, „Kubko pozdrav sa!“, mali sme ho radi a akceptovali
sme ho s tým, že nezdraví.
A teraz esenciálna filozoficko-psychologická dilema, dávajte pozor! Na
jednej strane, každý z nás je iný, a to je to krásne, čo vytvára šťavu v medziľudských
vzťahoch a umožňuje ľudstvu napredovať. Takže má Kubo introvertnú povahu a je
mu prirodzené vkĺznuť do novej spoločnosti nenápadne a postupne sa v nej
udomácňovať? A každá snaha o zmenu tejto jeho črty bude znamenať, že viac
nebude sám sebou?
Na druhej miske váh sú dve závažia. Jednak, naša
spoločnosť je nastavená tak, že napriek jej rozmanitosti prispievajú isté
zručnosti k možnosti kvalitnejšieho života. Konkrétne, schopnosť
sebaprezentácie a prezentácie je v dnešnej spoločnosti užitočná.
Druhé závažie ide hlbšie. To, akí sme, je mix vrodených vlastností a vlastností získaných počas života vedomým aj nevedomým vplyvom
nášho okolia. Pomer týchto dvoch zložiek – vrodené vs. naučené – sa nedá určiť, nakoľko na človeka a jeho
gény jeho okolie nejako vplývať vždy musí a tieto vplyvy aj počas nášho
života ovplyvňujú (aktivujú a deaktivujú) aj samotné gény. Konkrétne, ako vieme, či Kubo je naozaj
introvertom, alebo len zažil niečo (možno nejaká pre nás nepostrehnuteľná
drobnosť v dvoch rokoch), čo mu introvertné chovanie vnútilo? Nevieme,
nezistíme. Napriek tomu máme isté indície.
V Tramtárii má každé dieťa rôzne projekty a úlohy.
Niektoré sú pre deti vyslovene úžasné, a vychádzajú z ich záľub a niektoré
sú vyslovene nepríjemné a vychádzajú z toho, čo deťom nejde, čoho sa
boja, o čom nechcú hovoriť. Každopádne však všetci vnímajú atmosféru práce
na sebe. V tejto atmosfére bolo veľmi jednoduché povedať z ničoho nič raz
ráno Kubovi: „Kubo, mohol by si trošku popracovať aj na rannom príchode do
škôlky. Pozri sa na Tea, ako nadšene kričí „Ahojte“, keď príde. Ty za chvíľu
pôjdeš do školy a pozri, teraz ti zahrám, ako môže niekto prvýkrát prísť
do školy.“ Zahrám, že prichádzam, zahanbene sa pozerám do zeme a potichu si
sadnem na kraj sedačky. „Alebo môžeš prísť takto.“ Prídem druhý krát, usmievam
sa, zakývam všetkým a poviem „Ahojte, ja sa volám Dano!“. „Čo je lepšie?“ Otočím
sa na ostatných „Je škoda, keď sa taký šikovný chalan ako Kubo hanbí za seba,
nie?“ Počas dňa sme trénovali Kubovu sebaprezentáciu – nahrali sme na kameru
ako sa Kubo predstaví a niečo o sebe povie, potom sme sa spolu na to
video pozerali a rozmýšľali, čo sa dá zlepšiť.
Na druhý deň, sa Kubo už spoza okna usmieva od ucha k uchu,
veselo nám máva. Otvorí dvere s hlasným „Ahojte!“. Chvíľu mi trvá, kým si
to v prekvapení pospájam a najskôr sa mi zdá, že to preháňa. Ale keď
sa pozerám bližšie, tak v Kubovi nevidím pretvárku, ale obrovské
uvoľnenie, akoby z neho spadol nejaký balvan. Jeho nadšené zdravenie ma aj po
mesiaci stále prekvapí a ticho rozosmeje, ale sú to už len moje vyše ročné
predsudky, ktorým to príde zvláštne. Na najbližšom prieskume verejnej mienky (s
deťmi sa pýtame okoloidúcich nejaké otázky k téme, ktorú práve preberáme)
sa Kubo nehanbí namieriť na nejakého dospeláka kameru a položiť mu otázku.
Rodičia hlásia, že začal omnoho viac zdraviť, že minule hodil reč s predavačkou
v obchode...
Ako je možné, že sa takto strašne rýchlo zmenil, keď predtým
sa o to snažilo veľa ujov a tiet v jeho okolí a nič? V prvom
rade nám Kubo dôveroval, vedel, že ho máme radi aj keď nezdraví. Rok a pol
ku nám chodil, nezdravil a nikdy mu nikto nepovedal, „Pozdrav!“, alebo „Ten,
čo nezdraví!“. A keď sme to po roku a pol vytiahli ako jednu (a nie
extra dôležitú) z desiatok úloh na prácu na sebe, ktorá neovplyvní to, čo si o
ňom myslíme a ako ho máme radi, zvládol to s úplnou ľahkosťou a
dôverou.
A môj osobný názor je, že od toho dňa sa Kubovi bude
žiť o kúsok ľahšie a lepšie. Jeho život sa vydal trošku iným smerom. Postrčili
sme prvú kocku domina. Nie sme sprievodcovia. Učíme deti a meníme ich budúcnosť.
Takto meníme svet. Dúfame, že k lepšiemu.
Tramtária.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára