nedeľa, 9. októbra 2016

Tvorivosť v autobuse

„Pri každej činnosti dávame veľký dôraz na kreativizáciu, teda snahu o neštandardný a tvorivý prístup k životu, práci, sebe, iným ľuďom, riešeniu problémov. (...) Cieľom je, aby mali deti v živote viac možností.“    
Z koncepcie nášho lesného klubu Tramtária


Ako rozvíjať tvorivosť u detí? To je jasné: „Tu máš papier, farby, plastelínu, farebné bavlnky, nájdi si nejaké pekné veci v lese,.... a niečo pekné vytvor, prípadne nakresli ako sa cítiš.“ Jednoducho tvoriví sú umelci, takže ideme tvoriť umelecké diela. Ale ako často tvoríme umelecké diela my, dospeláci? Veď škola a škôlka majú deti pripravovať na naozajstný život.

A pritom je tu aj iná oblasť, v ktorej aj my všetci ne-umelci tvorivosť zúfalo potrebujeme. Je to tvorivosť pri vytváraní si zmysluplnej náplne „voľného“ času. Že veľa pracujete a žiaden voľný čas nemáte? Neverím. A aké tvorivé sú napríklad vaše cesty do práce?

V ten deň sme sa všetci tešili na výlet autobusom do Budatínskeho parku. Lenže nejaké dieťa či rodič mali ťažké ráno a do škôlky prišli až 9:02, pričom autobus odchádzal 9:00. Nič to, veď iný autobus ide o 9:20. Ale ten nejde do Budatína, je to len okružná linka cez celé mesto. Nevadí, dnes bude cesta naším cieľom, dnes si namiesto parku skúsime užiť dlhú dlhúúú cestu autobusom. Čo berieme? Výkresy a fixky, reproduktor a prehrávač, denník a foťák. (Chcel som vziať aj hojdaciu sieť, ale musel som uznať, že Žilina, ... čo Žilina, že ľudstvo ešte v tomto nie je na Tramtáriu pripravené. Predstavte si po vstúpení do ranného trolejbusu, ako sa medzi jeho tyčami hojdajú deti v sieťach...)


Pripravujem ešte deti na to, čo nás môže stretnúť. Väčšina ľudí v autobuse sedí a čaká, kým príde na miesto. Jednoducho sa na čas v autobuse vykašľú, neužijú si ho. To my si to tam ideme užiť, my tam budeme tvoriť, oddychovať, pozorovať a skúmať. Nejdeme sa teraz učiť z obrázkov a písmeniek v knižkách, ale skúsime sa niečo naučiť z naozajstného autobusu. Možno nám niekto aj vynadá, ale ako výskumníci s tým musíme počítať!


Pripravení a zvedaví na všetko nastupujeme a rozdeľujeme si úlohy. Treba fotiť, každý niečo namaľuje, ideme robiť rozhovory s ľuďmi, otázka je: „Čo robievate, keď cestujete autobusom?“, iní tvoria báseň alebo záznam z cesty do denníka. Času máme dosť.

Takto to vyzeralo, keď niekto nastúpil, ako každú stredu ráno, ešte so zalepenými očami do normálnej pravidelnej linky MHD: V autobuse je nejako veľa malých detí. Niektoré maľujú na veľké papiere. Jedno dieťa fotografuje. Dve deti s učiteľkou vymýšľajú báseň o autobuse. Iné dve deti s učiteľom sa rozprávajú so staršou dámou. Začneš mať pocit, že tu niečo nehrá, ale na pozadí toho všetkého hrá príjemná jazzová hudba z malého reproduktora.

A reakcie ľudí? Rôzne. Staršia pani sa pýta kto sme čo sme, my že škôlka a rovno jej kladieme našu otázku. Vraj vždy počas cesty myslí na svojich blízkych a potichu sa za nich modlí – ukazuje ruženec v ruke. Ďalšia pani v strednom veku sa na Leu, ktorá si odo mňa pýta modrú fixku, rozkričí, že v autobuse sa nemaľuje. Lea slušne odpovedá, že ona v autobuse maľuje a Kubko sediaci vedľa nej sa pridá, že aj on v autobuse maľuje a na dôkaz ukazuje svoj obrázok. Pani sa rozčúli ešte väčšmi a argumentuje, že kto to kedy videl, že to sa v autobuse nerobí, čím nám presne nahrá do témy a tak sa jej hneď pýtam, čo ona robieva keď cestuje v autobuse. „Nič, v autobuse sedím a nerobím vôbec nič!“ povie s presvedčením. Vravím, vidíte deti, táto pani v autobuse nerobí nič. Starší pán najskôr deti okríkne, „Pozrite aký je ten autobus dočarbaný“ ukazuje na pokus o graffiti na stene. Hneď nás bránim „Pane, ale to sme neboli my, pozrite, my kreslíme na papier.“ Pán si to všimne a zmení hnev vo zvedavosť, veľa sa nás pýta a potom nám s úsmevom praje pekný deň. A napokon mladá slečna, ktorá oceňuje hudbu (aj sama vždy pri ceste počúva hudbu alebo si číta), ďakuje, že má hneď krajšie ráno a vraví, že by sme mohli v tomto autobuse byť vždy.

A tak sa na chvíľu zastavím v podávaní fixiek a robení interview a pozriem sa zhora na celú tú atmosféru v autobuse a poviem si že áno, dnes sme tvoriví. Vytvorili sme neobyčajný autobus, vytvorili sme veľa pocitov a zamyslení ľudí, ktorých nič netušiacich jedno ráno tento náš malý iný svet na chvíľku vcucol, aby ich trochu iných vypľul do všednej Žiliny o pár ulíc ďalej.